Život na dvore kráľa Ľudovíta II. Jagelovského
Kráľovský dvor bol v stredoveku jedným zo základných kameňov štátu. Bol sídlom panovníka a výlučným miestom výkonu moci. Okolo osoby kráľa a jeho dvora vznikli inštitúcie, ktoré zabezpečovali správu a chod štátu. Dvor bol centrom kultúry, umenia, vedy, zbožnosti, zábavy, ale aj výchovy a vzdelania. Spoločenstvo ľudí, ktorí predstavovali kráľovský dvor a ktorých počet dosahoval stovky, ba aj tisícky osôb, tvorili príbuzní panovníka, jeho priatelia, vazali, významní návštevníci z iných krajín, ktorí na kratšiu či dlhšiu dobu prichádzali na dvor, aby panovníkovi preukázali česť, tešili sa jeho priazni a zabávali sa s ním. Okrem nich to bol aj celý rad hodnostárov, služobníkov, úradníkov, umelcov a vedcov, ktorí pre kráľa pracovali a slúžili mu.
Kráľ zástupca Boha na zemi?
Svojou veľkoleposťou a nádherou mal dvor demonštrovať moc kráľa – historici ho často prirovnávajú k divadelnej scéne. Kráľ predstavujúci Boha pred nebeským dvorom, sa mal na scéne objavovať v celom svojom majestáte na vrchole dlhého a prísne hierarchicky usporiadaného rebríčka svojich dvoranov. Dvory niektorých uhorských panovníkov sa stali doslova legendárnymi. Azda najslávnejší spomedzi týchto vladárov je Matej Korvín. Ale ani Žigmund Luxemburský nijako nezaostával v nádhere a lesku svojho dvora. Boli však aj také obdobia, keď sa uhorský kráľovský dvor stal symbolom úpadku krajiny. Takéto obdobie nastalo za vlády posledného panovníka z dynastie Jagelovcov, Ľudovíta II. Ťažko však pričítať vinu za tento stav iba samotnému kráľovi – Ľudovíta zvolili za uhorského kráľa ako dvojročné dieťa v roku 1508 a na trón nastúpil po smrti otca v roku 1516 ako desaťročný chlapec. Chlapec, ktorý bol celkom v područí vzájomne znepriatelených tútorov, radcov a dvoranov a to aj po dosiahnutí plnoletosti (v roku 1521) a prevzatí vlády.
