„Nešťastná kráľovná“. Beatrix Aragónska (1457-1508)
3. časť
Na sklonku života sa Beatrix Aragónska, ktorú spomíname aj v našich podcastoch, zvykla vo svojich listoch podpisovať ako „veľmi nešťastná kráľovná“ (infelicissima regina di Ungheria e Boemia“). Prečo a z akých dôvodov?
Ktovie, čo sa počas dlhej, takmer trojmesačnej cesty z Neapola do Uhorska, odohrávalo v mysli nastávajúcej uhorskej kráľovnej Beatrix Aragónskej... Podľa humanistu Antonia Bonfiniho, žijúceho na dvore kráľa Mateja, sa totiž s rodným neapolským hradom lúčila pomerne dramaticky: pred odchodom pobozkala jeho steny i brány a vyobjímala obrazy predkov. Lúčenie s milovanou dcérou vraj veľmi zasiahlo i otca Ferranteho, ktorý vzlykal, že s odchodom Beatrix odišla z jeho života duša i najväčšie potešenie. Dcéru však do manželstva vystrojil s bohatým venom v hodnote 200 000 zlatých (Korvín sa zasa prostredníctvom svojich splnomocnencov zaviazal, že novomanželka dostane príslušnú protihodnotu z kráľovských príjmov, najmä z hornouhorských baní a kráľovskej mincovne).
Vstúpme teda s Beatrix, ktorá sa musela potýkať s čoraz prudšou zimou, do Uhorského kráľovstva. Dňa 6. decembra sa spolu s približne 1000-členným sprievodom dostala do Ptuje (dnes Slovinsko), kde ju privítala matka Mateja Korvína, Alžbeta Szilágyiová, bratislavský župan Mikuláš Bánffy ako zástupca uhorských magnátov a dvadsať panien, ktoré ju odprevadili do Stoličného Belehradu. Kráľ Matej počítal pri vstupe do Uhorska s dvoma ohrozeniami princeznej: s osmanskými vojskami a chladným počasím. Preto zosilnil hliadky a pre chúlostivú Beatrix, dosiaľ cestujúcu na koni, poslal nádherný pozlátený koč ťahaný šiestimi koňmi.
