Pes kráľa Václava
Český kráľ Václav IV., brat Žigmunda Luxemburského, nemá v dejinách najlepšiu povesť. Opilec, výtržník, ktorý takmer pripravil Luxemburgovcov o ríšsku korunu. A pritom bol od detstva pripravovaný na to, aby z neho bol významný a veľký panovník. Ako rozmaznávaného a až nezdravo milovaného syna, si ho cisár Karol IV. pripravoval za svojho nástupcu nielen v Českom kráľovstve, ale aj v Ríši. Karol IV. nechal malého Václava korunovať za českého kráľa už ako dvojročného a poskytol mu z hľadiska výchovy viac ako ktorémukoľvek inému dieťaťu. Chlapec sa od ranného detstva učil byť kráľom a na jeho psychike to zjavne zanechalo trvalé škody.
Prečo sme jeho príbeh vybrali do kapitoly o mantovskom archíve? Pretože niektoré dôležité pramene, ktoré dokresľujú Václavovu osobnosť, pochádzajú práve z tohto archívu.
Sedemročný so sebavedomím dospelého
Ako prvý spomeňme list z gonzagovského archívu z roku 1368. Je to list, ktorý napísal vlastnoručne sedemročný Václav (presnejšie sedemročný kráľ Václav IV.) svojmu otcovi nachádzajúcemu sa v tom čase v Mantove. List je napísaný v latinčine a úroveň latinčiny, štylistiky ako aj kostrbaté písmo dosvedčujú, že ho skutočne písalo dieťa. Obsah listu je však prekvapujúco sebavedomý: malý Václav v ňom sám seba označuje za "našu Jasnosť" o informuje ako si v rade vypočul zemských radcov. Cisár sa určite chcel listom pochváliť na gonzagovskom dvore, to je zrejme dôvod, prečo sa dnes nachádza práve tam.
Záhada kráľovninej smrti
Po smrti otca v roku 1378 nastal čas, aby sedemnásťročný Václav začal skutočne samostatne vládnuť. V tom čase už bol ženatý, otec ho oženil v roku 1370 ako deväťročného so štrnásťročnou Johanou Bavorskou. Manželstvo bolo bezdetné, možno aj preto, že o Václavovi sa súdi, že bol impotentný. Dieťa nesplodil ani neskôr so svojou druhou manželkou Žofiou Bavorskou.
V roku 1387 Václavova prvá manželka nečakane zomrela vo veku 30 rokov na hrade Karlštejn. Predčasná smrť panovníka alebo panovníčky vždy vzbudzovala podozrenie a okamžite sa vynorili úvahy o príčine smrti. Nebolo to inak ani v prípade kráľovnej Johany. Brabantský kronikár Edmund de Dynter (+ 1448), ktorý bol v roku 1412 ako diplomat na dvore Václava v Prahe, zaznamenal najčerstvejšie klebety o smrti kráľovnej. Medzi ľuďmi sa vraj hovorilo, že kráľovnú zabil Václavov veľký pes, ktorý mu spal pri nohách. Podľa jednej verzie išla kráľovná na nočník a keď vstala a začala šmátrať pod posteľou, pes ju napadol a zahrdúsil. Podľa tvrdenia toho istého autora na inom mieste kroniky, Johana zomrela až neskôr na následky rán spôsobených psom alebo na besnotu z pohryzenia. Z inej, anonymnej, kroniky z konca 14. storočia vieme, že smrť nastala o tretej v noci na sviatok Obrezania Pána (čo je 1. januára). Z tohto dôvodu sa veľmi často uvádza ako dátum smrti kráľovnej 1. januára 1387. Lenže v stredoveku sa hodiny rátali od západu slnka, takže o tretej v noci bolo v tomto ročnom období ledva o siedmej večer. Kráľovná teda zomrela 31. decembra 1386 okolo siedmej večer a nie 1. januára 1387 nad ránom.
Správu kronikára o zabití kráľovnej psom niektorí historici považujú za dôveryhodnú (údajne to dokonca mal byť jej vlastný pes a nie Václavov), iní ju, naopak, odmietajú. Kronikári a historici hľadali príčinu smrti kde-kade, napríklad aj v morovej epidémii či dokonca v dobrovoľnej smrti hladom, ku ktorej sa kráľovná uchýlila, pretože nevedela zniesť ponižovanie zo strany zhýralého manžela.
