Stredovekí pútnici a ich pútnické odznaky

Cestovanie bolo v stredoveku oveľa nebezpečnejšie a zložitejšie ako dnes, keď máme k dispozícii rôzne navigačné technológie a dopravné prostriedky. Putovať do troch hlavných pútnických miest – Jeruzalema, Ríma a Santiaga de Compostela bolo nielen nebezpečné, ale aj finančne a časovo náročné. Príprava na cestu, ubytovanie, stravovanie, výbava pútnika, atď. sa samozrejme veľmi líšili u jednoduchého a bohatého pútnika. Chudobní ľudia chodili zvyčajne pešo, bohatí sa mohli presúvať na koňoch, na lodiach alebo na povozoch s ozbrojeným sprievodom, no všetko to boli dopravné prostriedky veľmi nepohodlné. Cestovatelia museli rátať aj s tým, že na nich môžu v lese zaútočiť nielen divé zvery, ale aj bandy lupičov, ktoré prepadávali pocestných na miestach, kde sa dalo ťažko uniknúť či vôbec brániť sa. Často k tomu dochádzalo najmä v priesmykoch. Keď sa teda stredoveký človek odhodlal ísť na púť, rátal s tým, že sa už nemusí vrátiť. 

Napriek náročnosti cestovania sa na púte vyberali aj ženy, podľa historikov tvorili tretinu až polovicu pútnikov. Jednou z nich bola napríklad sv. Brigita Švédska (†1373), ktorá sa vybrala do Santiaga i Ríma a vo vysokom veku ešte aj do Jeruzalema. Ak sa však ženy chceli vybrať na púť na vzdialenejšie pútnické miesto, čelili náročnejším prekážkam ako muži – tie vydaté potrebovali povolenie manželov ako zákonných zástupcov i partnerov zároveň, slobodné ženy zasa podliehali právomoci otca. Najschodnejšou možnosťou bolo zúčastniť sa púte spolu s manželom, preto na pútnických cestách najčastejšie stretávame ženy v sprievode manželov. Väčšiu voľnosť mali finančne zabezpečené vdovy, iba ony sa mohli rozhodnúť vydať sa na púť bez schválenia mužského príbuzného. Na konci stredoveku zaznievali obavy o nevinnosť pútničiek, ako aj varovania, že riskujú znásilnenie a ich putujúcim deťom hrozí predaj do otroctva (matky totiž nezriedka brávali na púť deti, najmä ak trpeli nejakými ochoreniami). Stredoveká kultúra síce vyzdvihovala ideál zbožnej a pokornej ženy, no skôr sa očakávalo, že sa táto zbožnosť prejaví vo forme starostlivosti v službe iným ako v putovaní do neznámych končín. 

K tomu sa viaže veľmi zaujímavý fenomén tzv. obscénnych, či satirických pútnických odznakov, ktoré vznikali najmä v 15. storočí. Našli sa predovšetkým v Holandsku, kde sa ich zachovalo veľmi veľa, ale aj vo Francúzsku a Anglicku. Zobrazujú ženské aj mužské pohlavné orgány, ale aj iné naozaj drsné, dnes by sme povedali "prasácke"  vyobrazenia. Najslávnejší je asi odznak vulvy "pútničky" s ružencom a falusom namiesto pútnickej palice.

Vulgárnych odznakov je ale nepreberné množstvo a historici sa sporia, na čo vlastne slúžili. Niektorí sa domnievali, že mali chrániť proti moru, prípadne pred "zlým" pohľadom. Iní sa domnievajú, že hlavným motívom vzniku týchto odznakov bol spoločenský výsmech zo žien, ktoré sa odhodlali ísť na púť. Prípadne, že sa takéto odznaky predávali a nosili na karnevaloch. Pravdu sa už asi nedozvieme, dôvody ktoré historici uvádzajú sú naozaj pestré a niektoré až absurdné.  Hypotéza s výsmechom a očierňovaním žien je asi najpravdepodobnejšia. 

Ženy mali dokonca  zakázaný vstup do niektorých svätýň. Autori stredovekých cestovateľských správ ponúkali rôzne vysvetlenia tohto stavu: dôvodmi boli podľa nich nebezpečné tlačenice, kde by mohli utrpieť zranenie, rituálna nečistota ženy, pohoršujúci účes (v tomto prípade bolo podmienkou odstrihnúť kadere), alebo jednoducho jej vrodená hriešnosť. Najmä v ľudovom chápaní boli ženy ako pútničky podozrivé.

Vyberme sa teda so stredovekým pútnikom do Ríma. Aké mohli byť jeho motivácie? Začneme tými náboženskými. V Ríme si uctievali ostatky mučeníkov z obdobia prenasledovania kresťanov, najmä hroby apoštolov Petra a Pavla. V písomných prameňoch sa preto púť do Večného mesta označovala ako cesta „k prahom apoštolov“ (ad limina apostolorum). 

Niektorí sa na púť vybrali kvôli odpusteniu hriechov, iní s nádejou na uzdravenie, alebo kvôli tomu, že sa v ťažkej chorobe či v ohrození života zaviazali sľubom Bohu, že ak ich zachráni, tak sa na znak vďaky vyberú do pútnického miesta. Dnes sa hovorí, sľuby sa sľubujú..., ale kedysi mal sľub oveľa väčšiu váhu ako dnes. Ak vtedajší ľudia sľúbili, že uskutočnia púť do Ríma, Santiaga de Compostela alebo Jeruzalema, a nemohli to dodržať, potrebovali k rozviazaniu sľubu dišpenz pápeža (oslobodenie od povinnosti). Pôvodné záväzky potom mohli nahradiť inými dobročinnými skutkami. Napríklad Andreja, syna Štefana, z Päťkostolskej diecézy, zajali Turci spolu so strýkom uhorského kráľa a snažili sa ho prinútiť, aby sa zriekol kresťanskej viery. V tejto ťažkej situácii prisľúbil, že navštívi „prahy apoštolov Petra a Pavla v Ríme“. Našťastie sa mu podarilo vyslobodiť z rúk „neveriacich“ (škoda, že neuvádza akým spôsobom) a na janovskej lodi sa dostal do Talianska, kde splnil svoj sľub a doputoval do Ríma. Niektorí ľudia splnenie sľubu z rôznych príčin odkladali, ale testamenty prezrádzajú, že svoj záväzok brali veľmi vážne. Zomierajúci mohol svojich príbuzných alebo priateľov požiadať, aby vykonali púť v jeho mene, išlo o tzv. “zástupnú púť“. V takom prípade sa pútnik za určený finančný obnos vybral na púť za spásu duše iného (v testamente konateľ závete určil na tento cieľ väčšinou konkrétnu finančnú čiastku).

Nie všetci pútnici však mierili do Večného mesta dobrovoľne, zo zbožnosti, ale tiež preto, aby odčinili spáchaný zločin. Väčšinou išlo o previnilcov za vraždu, ktorí mali vykonaním kajúcej púte prispieť k spáse zabitého. Púť tak vošla do svetského práva ako prostriedok trestu. Zmienky o týchto pútnikoch, kráčajúcich naboso s reťazou na ruke, sa zachovali už z karolínskej doby a na našom území v 14. – 15. storočí (z Banskej Štiavnice, Banskej Bystrice, Bratislavy). Za vykonanie pokánia sa obvykle zaručili ručitelia, čo bolo veľmi riskantné, pretože ak vinník nesplnil svoj záväzok, musel sa na cestu vydať sám ručiteľ. Napríklad roku 1372 sa zaručila vyše desiatka ručiteľov, že banskoštiavnický mešťan Mostel sa vyberie do Santiaga de Compostely, absolvuje tri cesty do Ríma a tri do Aachenu, zaplatí odslúženie päťsto zádušných omší a podporí bratstvá štyroch kláštorov.

Napokon treba spomenúť tých pútnikov, u ktorých prevládala túžba po dobrodružstve, poznaní cudzích krajín, alebo púť spojili s obchodnými záujmami. Medzi pútnikov sa zvykli zamiešať aj podvodníci, ktorí preoblečení za pútnikov využívali pohostinnosť alebo unikali pred svetskou spravodlivosťou.

O výbave pútnikov sme podrobne hovorili v podcaste, Stredovekí pútnici si brali na cesty jednoduché mapy či sklápacie slnečné hodiny, ktoré fungovali ako kompas. Kartograf Erhard Etzlaub z Norimbergu dokonca zostavil roku 1500 špeciálnu mapu celkom prispôsobenú potrebám pútnika idúceho z Nemeckej ríše do Ríma s názvom „Romweg“. Na mape, so severom na spodnej a juhom na hornej strane, vyznačil najdôležitejšie cesty z Nemeckej ríše do Ríma, pričom zakreslená je aj časť územia dnešného Slovenska s mestami Bratislava, Trenčín, Kremnica a i. Dokonca tam po bočných okrajoch mapy zaznačil aj škálu pre denné svetlo, aby sa pútnik večer neocitol pred zavretými mestskými bránami. Nedá sa jednoznačne odpovedať, koľko trvala cesta stredovekému pútnikovi z Bratislavy do Ríma, pretože za priaznivých podmienok sa dalo za tri dni prejsť aj 100 kilometrov, no treba rátať s únavou, poveternostnými vplyvmi, prechodom cez hory, prebrodením riek, s nedeľným odpočinkom, kedy sa putovanie prerušilo. Peši prešiel pútnik približne 20 – až 35 km a na koni 30 – 50 km za deň.