Sex v stredovekých kláštoroch
2. časť: 100 prípadov pána Tamburiniho
Na sklonku stredoveku, pred protestantskou reformou, čelila katolícka cirkev viacerým vnútorným krízam. Tie zasiahli aj oblasť rehoľného života a na mnohých miestach došlo k úpadku disciplíny v kláštoroch, rovnako mužských ako ženských. Ak si uvedomíme, že vstup do kláštora v tých časoch nebol vždy dobrovoľnou slobodnou voľbou, ale dievčatá a chlapcov tam často odložila rodina už v detskom veku, prípadne takto ľudia riešili svoje ekonomické a sociálne ťažkosti, niet sa čomu čudovať, že občťas ľuďom robilo problémy zriecť sa svetského života a úplne sa od neho odrezať. Niektorí muži a ženy sa dokonca rozhodli kláštor opustiť. Podľa kanonického práva mohla dať povolenie na opustenie kláštora pápežská penitenciária, napríklad z dôvodu choroby, či pre zložitú rodinnú situáciu, kde člen rodiny naliehavo chýbal. Lenže neraz bola dôvodom opustenia kláštora nezvládnutá sexualita. Takíto ľudia nemali možnosť postupovať legálnou cestou, ale jednoducho odišli z kláštora bez povolenia.
Porušenie celibátu, teda sľubu čistoty, znamenalo pre vinníka exkomunikáciu. A exkomunikácia, vyobcovanie, bolo jedným z najtvrdších trestov, aké mohli stredovekého človeka stretnúť. Znamenalo to doslova vyobcovanie zo spoločnosti. Práve preto sa exkomunikovaní vinníci obracali na pápežskú penitenciáriu so žiadosťami o absolúciu, ktorá ich zbavila trestu. A keďže sa žiadosti o absolúciu zapisovali v penitenciárnej kacelárii do registrov, môžu si dnes historici urobiť predstavu o hriechoch, s ktorými stredovekí duchovní zápasili. Niekoľko z nich publikoval Filippo Tamburici vo svojej knihe Hriešnici a svätci v kapitole venovanej smilstvu.
