Sexuálne výstrelky a zmena pohlavia v stredoveku?
Čo všetko môžeme nájsť vo vatikánskych archívoch
100 prípadov pána Tamburiniho. 3. časť
V nedávnom rozhovore pre týždenník .týždeň (20. septembra 2024) sa istý český kňaz, ktorý je súčasne aj historikom a teológom, vyjadril, že "cirkev má podiel na tom, že táto komunita (myslí sa homosexuáli) bola vraždená, kastrovaná, väznená dvetisíc rokov." Prekvapilo ma, že takéto klišé, absolútne skratkovité a zjednodušujúce, vyslovil práve profesionál, dokonca dvojitý profesionál. Pretože, ak sa niekto v stredoveku zachránil pred krutým trestom za homosexualitu, neraz za svoj život vďačil práve cirkvi.
Ako to teda bolo? Bola to skutočne katolícka cirkev, kto v stredoveku vraždil, kastroval a väznil ľudí s inou sexuálnou orientáciou? Skôr než človek vysloví takéto závažné obvinenie, mal by asi v problematike stredovekých prameňov k tejto téme trochu orientovať. Bohatým zdrojom informácií o riešení sexuálnych deliktov v cirkevnej jurisdikcii v stredoveku je Archív apoštolskej penitenciárie. Tie najzaujímavejšie prípady publikoval vo svojej knihe aj dlhoročný penitenciárny archivár Filippo Tamburini a postupne ich tu uverejňujeme. Poďme sa teda pozrieť na prípady, ktoré vybral k téme inej sexuálnej orientácie a rôznych sexuálnych excesov (druhú časť knihy tvorí edícia záznamov v pôvodnom latinskom znení aj s prekladmi do taliančiny) a ako ich riešila cirkev.
Väčšina sexuálnych deliktov sa v stredovekých prameňoch označuje termínom "sodomia" (podľa biblického mesta Sodoma, ktoré Boh zničil apokalypsou spolu s mestom Gomora ako symbolmi zatvrdeného hriechu). Pod sodomiou sa rozumel akýkoľvek neprirodzený spôsob pohlavného styku, od homosexuality až po zoofíliu či pedofíliu. Dnes už, chvalabohu, nepovažujeme homosexualitu za "delikt" ani "úchylku" a už vonkoncom nie za zločin. Ale stredovekí ľudia sa na tieto veci pozerali celkom inak. Považovali ich skutočne za zločin (crimen) a trestali často smrťou. Takmer vždy išlo v týchto prípadoch o svetskú moc, nie cirkevnú. Naopak, mnohých ľudí pred istou smrťou zachránila práve cirkev, čo, samozrejme, neodporuje tomu, že aj cirkev považovala "sodomiu" za ťažký hriech a nijako nespochybňovala oprávnenosť trestu smrti, pričom sa opierali aj o sv. Písmo.
Poďme sa však pozrieť na konkrétne prípady z Vatikánskych archívov (teda nielen Archívu Apoštolskej penitenciárie, ale aj z Vatikánskeho apoštolského archívu). To sú skutočné životné osudy, ktoré nám o danej problematike naozaj veľa vypovedajú.
Ak sa chceš zachrániť, ujdi do Ríma
Keďže "sodomia" sa v svetskom práve trestala smrťou alebo väznením, mohlo byť krivé obvinenie z tohto deliktu dobrým spôsobom, ako sa zbaviť nepriateľa. A to sa, samozrejme, aj dialo. Z roku 1452 pochádza prípad, keď sa na penitenciáriu obrátil laik (to znamená, že nešlo o duchovného, čiže nebol to kňaz ani mních ani klerik s nižšími sväteniami) menom Peter z francúzskej provincie Thérouanne. Jeho nepriatelia ho obvinili z homosexuálneho vzťahu s akýmsi chlapcom, ktorý sa ale neskôr pri vyšetrovaní priznal, že si to z ich návodu vymyslel. Za krivým obvinením bol dlžník, ktorý sa potreboval zbaviť svojho veriteľa. Napriek odvolaniu svedectva poškodeného, Peter dostal predvolanie pred svetský súd. Vedel, že ak sa dostane do rúk súdu, mučeniu neunikne a napokon ho donútia k priznaniu čohokoľvek, aj toho, čo nespáchal. Na radu priateľov a rodičov včas ušiel do Ríma, kde požiadal pápežskú penitenciáriu hneď o niekoľko milostí: aby ho očistili od straty cti (macula infamiae) a vrátili mu jeho predchádzajúcu česť, čím by ho naďalej nemohli znepokojovať svetské úrady nespravodlivými obvineniami a mohol by žiť opäť normálnym a pokojným životom. Pre všetky prípady požiadal aj o absolúciu (odpustenie, rozhrešenie) daného hriechu. Chcel mať istotu, že ak by padol do rúk svetských úradov, ktoré by ho znovu chceli zo zločinu sodomie obviniť, bol by absolúciou očistený a považovaný za nevinného.
Veľmi podobný prípad sa odohral o storočie neskôr v roku 1552. V tomto prípade išlo o kanonika z Nikózie, ktorého z nenávisti krivo obvinil z homosexuality akýsi laik z tej istej lokality. Hoci sa nešťastný kanonik snažil dokázať svoju nevinu a dúfal, že ho spravodlivo oslobodia od obvinení, vec sa ďalej vyvíjala v jeho neprospech. Predvolali ho pred svetský súd sicílskeho miestokráľa a podobne ako Peter z predchádzajúceho prípadu, vedel, že sa to pre neho môže skončiť veľmi zle, jednak kvôli falošným dôkazom, jednak kvôli vplyvnému postaveniu jeho nepriateľov. Preto odišiel hľadať záchranu do Ríma. Ako sa v žiadosti adresovanej penitenciárii uvádza, "rozhodol sa viac dôverovať milosrdenstvu Apoštolského stolca, ktorý ako láskavá matka nikdy neodmietne prijať dieťa do svojho náručia, než vlastným silám pri obrane cti." Žiadal, aby všetky procesy vedené pred svetskými súdmi proti nemu v tejto veci boli zrušené a anulované. Podobne ako Peter, aj on požiadal súčasne o absolúciu pre prípad, že by mu skutok svetský súd dokázal.
Nezvládnutý celibát
Tak ako dnes, rovnako aj v stredoveku dochádzalo v cirkvi k rôznym sexuálnym excesom. Problematika celibátu by si zaslúžila aj rozsiahlejší článok, raz sa k tejto téme určite vrátime. Problém spôsobovalo aj to, že cirkevná dráha sa pre ľudí začínala vo veľmi skorom, z dnešného hľadiska detskom, veku a často o nej nerozhodovali tí, ktorým bola určená. V období dospievania potom mali mladí ľudia problém zvládnuť svoju sexualitu. To bol prípad viacerých duchovných z diecézy Vitenza (bol medzi nimi kňaz, diakon aj subdiakon), ktorí podali žiadosť o absolúciu v roku 1463. Dávnejšie, v čase svojho dospievania boli prichytení pri homosexuálnych vzťahoch so svojim rovesníkmi, ich cirkevní nadriadení im za to uložili rôzne tresty, ktoré niektorí podstúpili, iní nie (zjavne teda nešlo o žiadne tvrdé tresty). Od penitenciárie požadovali očistenie od straty cti, rozhrešenie od zločinu sodomie a dišpenz, aby mohli naďalej vykonávať svoje duchovné povolania. Z roku 1501 pochádza suplika prepošta benediktínskeho kláštora v španielskom Oña, ktorá - ako sám uviedol - vyprovokovaný odpornou telesnou žiadostivosťou, padol do strašného hriechu sodomie, konkrétne tak, že udržiaval telesný styk proti prirodzenému poriadku s viacerými mužmi, duchovnými aj svetskými, vysvätenými aj rehoľníkmi, pričom opakovane bez predchádzajúcej spovede slúžil omše a vysluhoval iné sviatosti, vynechával kanonické hodinky a na dobu šiestich rokov úplne opustil kláštor, vyzliekol habit a blúdil hanebným spôsobom svetom. Preto ho jeho nadriadený nechal uväzniť a navždy ho suspendoval od vykonávania duchovného povolania ako nespôsobilého. Hneď ako previnilca prepustili z väzenia, vybral sa do Ríma po absolúciu. Podobne riešil svoj problém aj kňaz z Cervie v roku 1541, ten mal viaceré homosexuálne vzťahy s duchovnými aj svetskými osobami, pričom jedného zo svojich partnerov dokonca označil menom. Po odpykaní bližšie neurčeného trestu požiadal v Ríme o absolúciu, aby mohol naďalej pôsobiť ako kňaz.
Bisexuálne vzťahy
Nie vždy išlo iba o homosexualitu, niektorí stredovekí ľudia zjavne udržiavali bisexuálne vzťahy. Napríklad opát kláštora v Arezzo, ktorý žiadal absolúciu v roku 1480, mal nielen milenku, ale dopustil sa aj sodomie s mužmi. Ešte pestrejšie sexuálne vzťahy pestoval provinciál karmelitánov z Toulouse Pietro de Peyto. Vo svojej žiadosti o udelenie rozhrešenia a dišpenzu opísal svoje činy naozaj do veľkých podrobností: sodomie sa dopustil s klerikmi, laikmi aj rehoľníkmi, vrátane tých osôb, ktoré boli vysvätené za kňazov, ako aj so svojimi služobníkmi a familiármi. K sexu došlo spredu aj zozadu, v kláštore aj mimo neho. Priznal sa aj k masturbácii a taktiež k sexuálnemu uspokojovaniu rukou, ku ktorému nútil svetských duchovných aj rehoľníkov v kláštore, vo dne aj v noci. Rovnako mal telesné styky s niekoľkými ženami priamo v kláštore. Kvôli týmto činom sa obával, že by mohol upadnúť do exkomunikácie, čiže zjavne jeho delikty zatiaľ nikto oficiálne neriešil. Požiadal preto vopred o absolúciu a dišpenz s úprimnou snahou zmeniť sa. Či úspešnou, to sa už nedozvieme.
Taliansky kňaz Jakub Richi z Pistoie, ktorého žiadosť sa v penitenciárii objavila v roku 1556, bol tiež bisexuálny, priznal sa k mnohým milenkám, z ktorých jedna, vydatá žena menom Dianora mu dokonca porodila jedno alebo viac detí. Vzhľadom na to, že v hre bol aj manžel, nebolo jasné, koľko detí vlastne splodil on sám. Súčasne vyznal aj homosexuálne styky s mužmi, pedofíliu a ďalšie sexuálne delikty, ktoré hlboko ľutoval a bol odhodlaný viac sa ich nedopúšťať. Zaujímavosťou je, že v ten istý deň požiadala o absolúciu aj Dianora.
Sexuálne zneužívanie
Prípad Jakuba Richiho otvára ďalšiu rozsiahlu problematiku: problematiku sexuálneho zneužívania, ktorá silno rezonuje aj v dnešnej cirkvi. Viacerí aktéri predchádzajúcich prípadov boli k sexu pravdepodobne prinútení a neodvážili sa odporovať. Ak išlo o služobníka, chudobného klerika, rehoľného novica či žiaka, vyžadovalo skutočnú odvahu obviniť násilníka a domáhať sa spravodlivosti. Ale aj také veci sa občas diali. Veľmi silný je príbeh mladého cisterciánskeho mnícha z opátstva Royamont (diecéza Beauvais), ktorého jeho opát donútil alebo zviedol k sexu (per eius abatem coactus vicium sodomiae commisit). Výčitky svedomia dohnali mnícha k tomu, že vec vyrozprával a opáta obvinil na vyššej inštancii. Táto odvaha ho stála slobodu, dostal sa do väzenia, kde pod nátlakom vlastnoručne napísal vyhlásenie, ktoré potvrdil prísahou, že si všetko vymyslel a opáta krivo obvinil. Nešťastný mladík bol následne odsúdený na doživotný žalár. Žiaľ, nevieme ako, ale mníchovi sa podarilo z väzenia utiecť a jeho ďalšie kroky smerovali do Ríma, aby sa tam domohol spravodlivosti. Opustením žalára ale súčasne opustil bez povolenia aj svoju rehoľu pričom z bezpečnostných dôvodov odložil aj mníšsky habit. Tým sa hneď dopustil apostázie, teda odpadlíctva od cirkvi. Ako vyplýva zo záznamu v penitenciárnom registri, mních žil vyše roka v Rímskej kúrii vo veľkej chudobe, čo bol dôvod na to, aby mu neskôr odpustili poplatok za vyhotovenie požadovaných listín, ktorými získal absolúciu aj dišpenzy. Bol oslobodený a mohol byť aj naďalej rehoľníkom.
Musel to byť veľmi dramatický príbeh. Mladý rehoľník, ktorý v prezlečení, bez finančných prostriedkov žil rok v Ríme, kým sa mu podarilo dostať až k samotnému pápežovi a domôcť sa konečne spravodlivosti. Prípadu sa ujal samotný pápež Pius II. (Eneas Silvius Piccolomini), ktorý súčasne rozhodol, že žiadateľ môže ísť do ktoréhokoľvek benediktínskeho kláštora, ktorý ho prijme, keďže do pôvodného kláštora sa vrátiť nemôže. Mních dostal ešte ďalšiu milosť: keďže sa vzhľadom na okolnosti nachádzal v Ríme a nemohol sa bezpečne dostaviť k svojmu ordinárovi, teda biskupovi svojej diecézy, mal byť zverený niektorému prelátovi priamo v rímskej kúrii. Z chudobného mnícha na úteku sa stal prominentný žiadateľ.
Zoofília
Sexuálne fantázie stredovekých ľudí nepoznali hranice a v registroch pápežskej penitenciárie sa stretávame aj s prípadmi zoofílie, teda sexuálnych stykov so zvieratami. Z roku 1492 pochádza prípad rehoľníka a kňaza Atonia z istého španielskeho cisterciánskeho kláštora, ktorý bol prichytený pri obcovaní so somáricou. Správa o tom sa doniesla až k priorovi kláštora, ktorý nechal previnilca uväzniť. Antoniovi sa za pomoci istého brata podarilo z väzenia ujsť a jeho kroky smerovali do Ríma, aby získal absolúciu. To sa mu síce podarilo, dostal od pápežskej penitenciárie príslušnú listinu a vrátil sa s ňou do svojho kláštora, avšak predstavený rozhodnutie penitenciárie neakceptoval a milovníka somárov znovu posadil do väzenia. Antonio bol zrejme obľúbený a mal v kláštore či okolí priateľov, lebo aj druhý raz sa mu podarilo z väzenia uniknúť. Opäť išiel do Ríma, ale tentoraz pridal k svojej žiadosti o absolúciu aj žiadosť o povolenie vstúpiť do niektorého benediktínskeho kláštora. Do tretice sa mu do cisterciánskeho väzenia nechcelo.
Pozoruhodný je aj prípad z Kostnickej diecézy z roku 1486, kde však paradoxne neboli potrestaní tí, čo sa sexu so zvieratami dopúšťali, ale kňaz, ktorý sa o tom dozvedel pri spovedi a neudržal jazyk za zubami, čím porušil spovedné tajomstvo. Začalo sa to stretnutím v dome holiča - barbiéra, kde sa nachádzali v tom čase aj iní kňazi a spoločne diskutovali o všeličom možnom. Medzi rečou náš kňaz spomenul aj to, že si vypočul spovede dvadsiatich mužov a žien, prevažne Švajčiarov, ktorí sa mu priznali, že spáchali zločin sodomie so zvieratami, jedna zo žien dokonca mala pohlavný styk so psom. Niekto z účastníkov stretnutia u holiča túto informáciu dodal priamo kostnickému biskupovi. Toho však nezaujímalo, kto sú previnilci, ale nechal uväzniť prostorekého kňaza, ktorého exkomunikoval a suspendoval zo všetkých cirkevných úradov kvôli prezradeniu spovedného tajomstva. Väzenie trvalo iba tri mesiace, potom previnilec biskupovi vysvetlil, že v skutočnosti spovedné tajomstvo neporušil, pretože neuviedol žiadne konkrétne mená, iba poskytol všeobecnú informáciu. Bol teda prepustený na slobodu, ale aj tak sa nevyhol ceste do Ríma, kde musel požiadať o absolúciu.
Zmena pohlavia v stredoveku
Filippo Tamburuni uvádza vo svojej knihe aj zaujímavý prípad transexuality (v stredovekej terminológii hermafroditizmu), ktorý ale pochádza z Vatikánskeho apoštolského archívu, nie z Archívu Apoštolskej penitenciárie a to z 2. polovice 16. storočia. V tomto prípade išlo o rozhodnutie záležitosti anonymnej španielskej mníšky, ktorá vo veku 15. rokov vstúpila ako žena, teda so sekundárnymi ženskými znakmi, do ženského kláštora, hoci už vtedy prejavovala isté mužské správanie. V kláštore zložila sľuby a strávila tam 12 rokov. Zhruba pred dvomi rokmi, pri vážení pšenice, sa prejavila ako plnohodnotný muž, odvtedy už nemala žiadne znaky ženskosti, na tvári začala zarastať a objavili sa prvé prejavy chlapčenskej puberty. Zo ženského kláštora ju teda vylúčili a rehoľníčka sa obrátila pápežskú stolicu s otázkou, či má zachovávať večné sľuby v ženskom kláštore alebo má pôsobiť v mužskom kláštore toho istého rádu. O tejto problematike sa malo v penitenciárii hlasovať a v archíve sa zachoval veľmi erudovaný rozbor problému, ktorý predniesol hlavný teológ de Toledo. Pri rozhodovaní zohľadnil mytologické, historické aj patristické precedensy, lekárske aj humanistické pojednania a dospel k názoru, že táto osoba je povinná dodržať večné sľuby zložené v ženskom kláštore vstupom do mužského rádu tej istej rehole. Odvolával sa pritom na viacero autorít, citoval napríklad španielskeho teológa, filozofa a humanistu Ludovica Vivesa, ktorý si o zmene pohlavia myslel nasledovné: "je ťažké, aby sa z muža stala žena, ale naopak to nie je také náročné, pretože vtiahnuť vonkajší mužský orgán dovnútra a vytvoriť z neho ženské orgány je veľmi ťažké, no vypudiť vnútorné orgány von je oveľa ľahšie."
Na obranu cirkvi
Všetky prípady, ktoré nám Filippo Tamburini sprostredkoval a ktoré vám teraz postupne predkladáme, nemajú za cieľ šokovať ani napodobňovať bulvárne časopisy s bombastickými nadpismi. To nemal v úmysle ani samotný Tamburuni, hoci ho z týchto úmyslov obviňovali a kvôli svojej knihe prežil aj neľahké životné obdobie. V skutočnosti tieto prípady dokazujú to, o čom v našom podcaste Archivárky na cestách často hovoríme: že ľudia sa nemenia. Celkom určite však z uvedených prípadov vyplýva, že cirkev homosexuálov, bisexuálov ba dokonca ani zoofilov nezabíjala ani nekastrovala. Mimochodom aj k zrodu legendy, ktorá sa rozšírila v 16. storočí, že jezuiti kastrovali mladých chlapcov, aby ich zbavili pokušenia, prináša Tamburini zaujímavé doklady, ktoré posielajú toto tvrdenie do ríše rozprávok. Je dobré, že sa Archív Apoštolskej penitenciárie pre historikov otvoril, možno vďaka nemu sa cirkev zbaví nespravodlivých biľagov. Pedofili, sexuálni predátori, násilníci,devianti - existovali, existujú a budú existovať naprieč ľudskou spoločnosťou. Koľko stredovekých žiakov bolo umlátených a zabitých svojimi učiteľmi (o tom nájdete v penitenciárii nespočetné množstvo dokladov) a predsa netvrdíme, že školstvo je zlé, lebo v stredoveku zabíjalo a mrzačilo žiakov. Nebola to cirkev, kto prenasledoval homosexuálov. Boli to konkrétni ľudia. Vtedy aj dnes. Pozrite si krásny film Skrotená hora. A spomeňte si na udalosti na Zámockej ulici v Bratislave v roku 2023.
