Prečo dnes vnímame "dobrú" a "zlú" smrť úplne odlišne ako ľudia v stredoveku? Prečo vtedy zomierali v spoločnosti a dnes zomierame väčšinou osamotene? Rozhovor aj o tom, prečo vyhadzujeme zo skrine a pôjdu staré haraburdy a čo sa dá stihnúť za 4000 týždňov.
Bonusový obsah k podcastu
„Uprostred života nás obklopuje smrť“
Stredovekí ľudia boli zväčša bezbranní voči nebezpečenstvám, ktoré takmer neustále ohrozovali ich životy: či to boli prírodné živly – búrky, záplavy, požiare, alebo hlad, zima, choroby, epidémie (najmä mor), vojny a napokon skorá, často náhla alebo násilná smrť. Svedčia o tom aj štatistické čísla: priemerná dĺžka života bola 35 rokov, deti podliehali 50 percentnej úmrtnosti... Je pochopiteľné, že stredovek hovoril o slzavom údolí (= pôvod v Salve Regina) nielen kvôli pohŕdaniu svetom, ale aj z tvrdo zažívanej reality.
A preto verš z cirkevného hymnu „Media vita in morte sumus“ (uprostred života nás obklopuje smrť) výstižne charakterizuje situáciu a nálady stredoveku.
Cirkevný hymnus sa pripisuje benediktínovi Notkerovi zvanému Balbulus (trpel vadou reči, odtiaľ prezývka Balbulus= koktavý) zo Saint Gallenu (+912): legenda hovorí, že pozoroval mužov, ktorí stavali most nad priepasťou, a uvedomil si, ako blízko je človek k smrti pri každodenných činnostiach.
Vypočuť si ho môžete tu: https://www.youtube.com/watch?v=bu5bFUi7-2w
Rituály pred smrťou
Smrť pre vtedajšieho človeka neznamenala koniec života ako takého – veril, že ak zomrie „dobrou smrťou“ – teda zaopatrený sviatosťami (spoveď, posledné pomazanie, sv. prijímanie – ak ho prijímal pred smrťou, nazývalo sa viaticum – z latinčiny „pokrm na cestu“), tak sa jeho duša dostane do Neba. Protikladom “dobrej smrti” (mors bona) bola náhla smrť, čiže „zlá smrť“ (mors mala), keď sa stal človek obeťou nejakej tragédie. Náhlej smrti sa ľudia veľmi obávali, pretože ak by sa nestihli vyspovedať, odišli by zo života s bremenom hriechu, čím sa zvyšovala pravdepodobnosť pobytu v očistci, alebo, v najhoršom prípade, v pekle. Samozrejme dobrá smrť neznamenala smrť rýchlu a zlá bolestivú a ťažkú, ako to vnímame dnes, ale jednalo sa o úmrtie v znamení spásy alebo zatratenia. Zdá sa, že stredoveký človek sa viac bál náhlej smrti ako smrti samotnej.
Stredovekí ľudia verili, že pohľad na sv. Krištofa, namaľovaného na stenách kostola alebo na obrázku, ktorý nosili so sebou, ich uchráni pred náhlou smrťou.
Posledný okamih života bol zároveň poslednou možnosťou pokánia - poslednou skúškou, ktorú musí umierajúci podstúpiť. V tomto kritickom okamihu zohrávala dôležitú úlohu Cirkev, ktorá sa všeobecne považovala za nevyhnutnú pri bezpečnom odchode zo sveta: ponúkala útechu a najmä spomínané sviatosti.
Zomieralo sa verejne, teda pri smrteľnom lôžku bola rodina, susedia, členovia bratstva, takisto ani deti neboli ušetrené pohľadu na zomierajúceho či mŕtveho. Svojimi modlitbami a povzbudzovaním mu mali pomôcť odolávať posledným pokušeniam.
