Medzi inými tam nájdeme napríklad aj žiadosti o uznanie manželstva za legitímne, manželstva ktorému stáli v ceste nejaké prekážky, t. j. v niečom odporovalo kanonickému právu. Také manželstvo sa chápalo ako cudzoložstvo. Prekážky mohli byť niekedy prekvapujúce.

Napríklad zbožný muž Mikuláš a jeho manželka Adelaida z nemeckéhe Speieru sa obrátili na tento úrad so žiadosťou o uznanie legitímnosti manželstva, napriek zdravotnému hendikapu manžela - v detstve mu odrezali semenníky. Napriek tomu Mikuláš udržiaval s Adelaidou milenecký vzťah už za života jej prvého manžela, čím sa dopúšťal cudzoložstva. #svetsanemeni

Po smrti manžela sa milenci zosobášili a žili spolu v manželstve deväť rokov, avšak niektorí ľudia stále upozorňovali na to, že "vykastrovaný" Mikuláš nemôže uzavrieť legitímne manželstvo. A tak museli do Ríma.

No to nie je jediná pikantnosť, vďaka ktorým máme dnes "archív svedomia", čiže Archív Apoštolskej penitenciárie, ktorý bol až donedávna nedostupný. Presne tam vás zavedieme v novom diely podcastu Archivárky na cestách. A že neviete čo je to penitenciária o deklarácii? V podcaste sa dozviete. 

Kam sa chodilo s hriechmi a čo je archív svedomia?

Jeden z najzaujímavejších archívov,  Archív Apoštolskej penitenciárie so sídlom v Palazzo della Cancelleria v Ríme, bol dlhé stáročia pre historikov neprístupný. Otvoril sa pre nich až v 20. storočí. Historici tento archív  pracovne nazvali "archív svedomia", ale aj „studnica milostí“.

V stredoveku mal každý človek povinnosť aspoň raz ročne sa vyspovedať. Pri spovediach vznikol trojstupňový systém: ľahšie hriechy mohol odpustiť miestny kňaz, ťažšie boli vyhradené biskupovi a najťažšie pápežovi (zabitie kňaza, podpaľačstvo, heréza, incest ai.). Vtedy vyznanie miestnemu kňazovi ani biskupovi nestačilo, hriešnik musel požiadať o odpustenie Svätú stolicu. Tieto hriechy, rezervované pápežovi, boli aj jedným z dôvodov vzniku penitenciárneho úradu. Už v 8. - 9. storočí máme doloženú zvyklosť, že zvlášť ťažkí hriešnici, najmä tí, ktorí sa dopustili vraždy kňaza, museli ísť do Ríma, aby dosiahli absolúciu (rozhrešenie) pápeža. Toto ich putovanie predstavovalo zároveň zvláštnu formu verejného pokánia – odlišovali sa od ostatných pútnikov odevom, zvyčajne boli bosí, s okovou či reťazou na ruke. So sebou mali listinu ich miestneho biskupa, v ktorej pápežovi opísal ich zločin. Postupne už nielen počet pútnikov, ale aj rôznorodosť prípadov presiahli možnosti pápežskej kúrie, a tak bolo potrebné, aby vznikla organizovaná inštitúcia, ktorá by mohla riešiť tieto prípady.

V priebehu 12. storočia vznikla Pápežská penitenciária, ktorá bola jedným z najdôležitejších úradov v rámci stredovekej pápežskej kúrie. Úrad penitenciárie bol rozdelený na dve časti - officium maius a officium minus.

Officium minus: Úradníci, nazývaní pápežskí alebo menší penitenciári sa zaoberali starostlivosťou o duše kresťanov (cura animarum). Boli to kňazi pôsobiaci v centrálnych pápežských bazilikách, ako bola Lateránska alebo Bazilika sv. Petra, kde spovedali a ukladali pokánie. Právomoci menších penitenciárov umožňovali spovedníkom rozhrešovať kresťanov aj od najťažších hriechov, ktorých rozhrešenie bolo vyhradené autorite pápeža. Zvyčajne išlo o jedenásť kňazov (v jubilejnom roku ich bolo viac), mali širšie právomoci ako bežní kňazi, ale aj nároky na nich boli vyššie. Museli byť legitímneho pôvodu, starší ako 35 rokov a graduovaní, museli byť dôveryhodní, nesmeli nikomu nič dlhovať, boli to často členovia žobravých reholí: dominikáni, františkáni, augustiniáni. Ich úlohou bolo spovedať, vydávali listiny (na rozdiel od penitenciárneho úradu sa v nich neuvádzalo, o aké hriechy sa jednalo), len so záznamom, že dotyčný bol v Ríme, vyspovedal sa a získal rozhrešenie (absolutio). Títo penitentiarii minores posielali v niektorých prípadoch žiadateľov k penitentiariovi maior, pretože došlo k toľkým porušeniam kanonického práva, že nemali právomoc im odpustiť.

Archív Apoštolskej Penitenciárie sídli v Palazzo della Cancelleria neďaleko Campo di Fiore

Úradníci väčšej penitenciárie („officium maius“ ) mali právomoc udeliť štyri rôzne druhy milostí žiadateľom, ktorí sa na nich obrátili písomne: (1) rozhrešenie pre tých, ktorí porušili predpisy kánonického práva t.j. absolúciu (2) dišpenz (=výnimka, oslobodenie od noriem kánonického práva), ktorý umožňoval kresťanom konať v rozpore s cirkevnými predpismi, napríklad uzavrieť manželstvo s blízkym príbuzným, stať sa kňazom napriek prekážke nemanželského pôvodu, maloletosti alebo telesnej vady, (3) licencie – povolenia, napr. používanie prenosného oltára, výber vlastného spovedníka, pútnické cesty do Svätej zeme atď, a (4) úradné deklarácie – zjednodušene povedané, potvrdenia o nevine, napríklad mohli udeliť deklaráciu o tom, že klerik sa napriek (nespravodlivému) obvineniu neprevinil vraždou alebo vynútený sobáš bol neplatný.

Penitenciária fungovala pod vedením kardinála alebo hlavného penitenciára (poenitentiarius maior), ktorý dostal pápežský mandát na riešenie určitých druhov prípadov v mene pápeža. Kardinál penitenciár sa nemusel starať o všetky záležitosti zverené penitenciárii sám; pomáhali mu viacerí úradníci. Najdôležitejším z nich bol regent, ktorý pôsobil ako pravá ruka kardinála a v jeho neprítomnosti mohol rozhodovať vo všetkých druhoch prípadov. V časoch putovného pápežstva mohlo byť regentov viac. Jeden bol trvalo v Ríme, kde Svätú stolicu navštevovali pútnici, a ďalší nasledoval pápeža na jeho cestách. Tým sa zabezpečilo, že každý, kto potreboval milosť, vyriešil svoje záležitosti bez ohľadu na to, či navštívil pápeža na ceste alebo vo Večnom meste.

So žiadosťami na pápežskú penitenciáriu prichádzali aj veriaci z Uhorského kráľovstva, územie dnešného Slovenska nevynímajúc. Na rozdiel od registrov suplík, podávaných priamo do pápežskej kancelárie, kde boli žiadateľmi prevažne príslušníci aristokracie (výsledným dokumentom, ktorí obdržali, bola pápežská bula). Sociálna skladba žiadateľov, obracajúcich sa na pápežskú penitenciáriu, bola podstatne pestrejšia. Často to boli obyčajní farári, mešťania, drobní šľachtici, príslušníci nižšieho kléru, služobné obyvateľstvo na hradoch a podobne. Keď si žiadateľ želal predložiť žiadosť o pápežskú milosť, musel sa postarať o to, aby bola vypracovaná správnou písomnou formou. Vo väčšine prípadov ju zostavoval prokurátor, ktorý vedel napísať žiadosť podľa kánonického práva a štýlu kúrie. Žiadosti sa zapisovali do registrov tzv. Registra matrimonialium et diversarum a tieto registre sú nesmierne cenným a na informácie veľmi bohatým pramenným materiálom a to nielen ku každodenného  životu stredovekých ľudí, ale aj k celému radu ďalších oblastí výskumu (za všetky môžeme spomenúť dejiny medicíny, dejiny cirkevnej správy, vzdelanosti, údaje ku kriminalite, atď.)

Pre historikov ide naozaj o úžasný materiál, ale bádať v archíve mohli až od 20. storočia. Dôvodom, prečo archív nebol prístupný, bolo presvedčenie, že registre obsahujú nielen materiál týkajúci sa externého fóra t. j. verejných priestupkov a zločinov, ale aj interného fóra, t. j. hriechov spomínaných v spovedi – na ktoré sa vzťahuje spovedné tajomstvo. Spovedné tajomstvo totiž platí aj po smrti kajúcnika. Je aj pochopiteľné, že sa okolo sprístupnenia materiálu viedli dlhé diskusie, predsa len bola obava, či nejde o porušenie spovedného tajomstva? Veď kto z nás by bol nadšený, keby naše hriechy zverejnili historici? Našťastie pre historikov sa podarilo dokázať, že o spovedné tajomstvá nejde. O bohatstvách penitenciárneho archívu vedeli historici už dávno a dlho neúspešne  bojovali o jeho sprístupnenie.  Pápež Pius  XI.  (1922-1939) nekompromisne odmietol archív otvoriť pre bádateľov s tvrdením, že sa jedná o materiál de foro interno  a jeho sprístupnením by bolo porušené spovedné tajomstvo. Nevypočutý zostal aj  apel Medzinárodného kongresu pre pápežskú diplomatiku v Ríme v roku 1971, aby bol archív otvorený pre vedecké bádanie. Veľkú zásluhu na sprístupnení archívu historikom má archivár Msgr. Filippo Tamburini a nemecký historik Emil Göller, ktorý presadzoval názor, že sa nejedná o dokumenty de foro interno, ale de foro externo, pretože už samotným zverením prípadu prokurátorovi došlo k odtajneniu a listiny vo veciach foro interno sa jednoducho neregistrovali.

F. Tamburini vyvolal so svojou knihou, čerpajúcou z penitenciárneho archívu rozruch, keďže obsah archívu sa vo verejnosti považoval za spadajúci pod spovedné tajomstvo. Kniha s názvom "Svätci a hriešnici" vyšla roku 1995 a je v nej zverejnených sto vybraných dokumentov, v ktorých sú opísané rôzne druhy zločinov a excesov: vraždy, sexuálne zvrátenosti; čarodejníctvo, kúzelníctvo, heréza, veštenie, krádež, falšovanie a i. Tamburini vlastne ako prvý oboznámil taliansku verejnosť s obsahom archívu.

Historici môžu v penitenciárnom archíve študovať od roku 1983, donedávna len na základe odporúčania a súhlasu biskupa, v súčasnosti na základe žiadosti o štúdium. Kým historici z iných krajín už minimálne niekoľko desaťročí venujú tomuto archívu náležitú pozornosť, my len začíname.

Hoci úrad Apoštolskej penitenciárie vznikol už v 12. storočí, archív nie je kompletne zachovaný, najstarší zväzok č. 1 obsahuje  zápisy z rokov 1410 – 1411 na prelome pontifikátov pápežov Alexandra V. a Jána XXIII. Ďalšie dva zväzky sú z rokov 1438 – 1442 t. j. od polovice pontifikátu Eugena IV. Zväzok 3 je z prelomu 1448/1449, t. j druhý rok pontifikátu Mikuláša V.  Od tohto obdobia sa zachovali kontinuálne na rozdiel od mnohých ďalších pápežských registrov.

Čo sa týka registrov pred rokom 1448, mnohé dokumenty boli zničené, k najväčším stratám došlo, keď Napoleon dobyl Pápežský štát v roku 1809 a rozhodol sa previezť pontifikálny archív do Paríža, kde chcel zriadiť „Svetový archív“. Vojenské oddiely viezli 3239 debien materiálu z Ríma do Paríža, medzi tým aj penitenciárny materiál. Po Napoleonovej porážke boli materiály odvezené nazad do Ríma, ale nie všetky sa vrátili, potopilo sa niekoľko lodí, ktoré viezli písomný materiál. Druhým dôvodom bolo, že veľa písomností, ktoré považovali za nedôležité, spálili alebo predali rybárom na balenie rýb na trhu, či poslali papierniam na výrobu papiera, takže sa vrátili iba 2/3 materiálu (2220 krabíc).

Spočiatku neboli supliky do registra zapisované úplne systematicky, až od 5. a 6. zväzku sú úplné. Odvtedy je zavedený systém jeden zväzok = jeden rok.

V registroch sa zvyčajne napravo uvádzal názov diecézy, čo nám uľahčovalo výber prípadov z Uhorského kráľovstva. No lúštenie mien a lokalít z Uhorska je veľmi náročné a niekedy ich je nemožné identifikovať. Viete, aké mesto sa skrýva za názvom Cremuria ? Schebincia ?

(Ak ste už počúvali podcast, tak viete :-) )

Vybrali sme pre vás pár prípadov z archívu penitenciárie: