Náš prvý, pilotný podcast, ktorý je súčasťou projektu Archivárky na cestách.
„Moje meno je Daniela Dvořáková. Ja sa volám Miriam Hlavačková. A spoločne pre vás pripravujeme podcast Archivárky na cestách. Zoberieme vás na cestu časom a priestorom. Spolu s nami môžete nazrieť do európskych archívov a knižníc. Navštívime významné mestá a pamiatky, kde budeme spoločne hľadať zabudnuté príbehy. Ponúkneme Vám príbehy, ktoré okoreníme o zážitky z ciest, ako aj o zákulisné informácie z práce historika a archivára.“
Takto sa začal náš prvý, pilotný podcast, ktorý je súčasťou projektu Archivárky na cestách. Každých 14 dní Vám prinesieme nový diel podcastu a súčasne aj jeho rozšírenú verziu v podobe článku tu na Patreone. Tá bude obohatená o obrazovú časť, zdroje a mnoho ďalších zaujímavostí a bude určená pre našich členov a podporovateľov. Okrem toho budú mať členovia možnosť klásť nám otázky, na ktoré sa sa budeme usilovať pravidelne odpovedať. K dispozícii budú aj články na najrozličnejšie témy zo stredovekých dejín.
Celý projekt vznikol v spolupráci s vydavateľstvom RAK. V prvom, pilotnom dieli sme hovorili o tom, prečo sme zvolili názov Archivárky na cestách, hoci sme obidve historičky (pracujeme v Oddelení stredoveku v Historickom ústave SAV). Prečo sa považujeme aj za archivárky a čo to vlastne znamená byť archivárom.
Odpoveď je ľahká: obidve sme vyštudovali okrem histórie aj archívnictvo, obidve na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Daniela mala cestu k štúdiu archívnictva trochu komplikovanú. „ Je to trochu náhoda“ hovorí. „Rozhodla som sa študovať históriu na vysokej škole a to napriek tomu, že vyučovanie dejepisu na gymnáziu bolo v mojich časoch značne poznačené komunistickou ideológiou. No i tak som sa rozhodla pre štúdium histórie na Univerzite Karlovej v Prahe. V Prahe som mala babičku aj prababičku, mala som tam zázemie a to rozhodlo. Lenže človek mieni a prijímacia komisia mení. Pohorela som na prijímacích skúškach, keď som nevedela, kedy zomrel súdruh Lenin (pre tých mladších V. I. Lenin bol ruský marxistický revolucionár, zakladateľ boľševizmu, čiže ruskej komunistickej ideológie. Krutovláda, ktorá vznikla po vzniku Sovietskeho zväzu, ktorého bol hlavný strojca a predstaviteľ si vyžiadala milióny mŕtvych. Zomrel 21. januára 1924 – ani dnes by som to z hlavy nevedela, rovnako ako Miriam, ale pozreli sme si to – a to na následky neliečeného syfilisu). Nevedieť dátum narodenia a smrti súdruha Lenina, bola v tých časoch diskvalifikujúca nevedomosť, lebo to musel člove vychŕliť aj o polnoci, veď to aj do nás vtĺkali od malička). Komisia bola úplne konsternovaná, viac ma neskúšali a prijímacie pohovory som nezložila. A tak som skončila ako asistentka produkcie v Slovenskej televízii v Bratislave a rok som sa pripravovala na nové prijímacie pohovory, tentoraz už na Univerzite Komenského v Bratislave. Nakoniec to neboli stratené roky, pretože dnes s televíziou (už RTVS) spolupracujem.
Nové prijímačky som po roku zložila excelentne, veď som sa rok učila a vedela som aj to, kedy zomrel súdruh Lenin. Moju radosť kalilo to, že história sa v tom roku neotvárala samostatne, ako jednoodborové štúdium, iba v kombinácii s vedeckým komunizmom. Ale hovorila som si, že to nejako prežijem. Podľa výsledkov skúšok som bola druhá v poradí a tešila som sa, že sa konečne dostanem na vysokú školu. O to väčší bol môj šok, keď ma opäť na vysokú školu neprijali. Výsledky prijímacieho konania boli síce fajn, ale potrebné body som strácala na svojom pôvode: nikto z mojej rodiny nebol robotníckeho pôvodu, všetci aj so starými rodičmi boli pracujúca inteligencia, nikto z nich nebol člen Komunistickej strany a protekciu vtedy nevyhnutne potrebnú k prijatiu na vysokú školu, sme nemali. Ale vtedy sa ma ujali dobrí ľudia a začali lobovať. Ja dodnes neviem, kto z nich mi to vlastne vybavil, ale na odvolanie som sa na štúdium predsa len dostala.
Lenže na aké štúdium! Katedra vedeckého komunizmu, to bola naozaj čistá hrôza. Nielen vyučujúci, ale aj moji spolužiaci, väčšinou deti komunistických aprátčikov S výnimkou jednej mojej kamarátky, ktorá sa na tento odbor dostala tiež nejakým podivným riadením osudu, lebo ona mala ešte aj emigrovaného otca, čo sa jej nejako podarilo zatajiť. Obidve sme tam strašne trpeli. Keď som si napríklad vybavila štúdium latinčiny ako nepovinný predmet, vedúci katedry vedeckého komunizmu na mňa pri každej príležitosti útočil, že to je tá, čo má potrebu učiť sa farársku reč.
